Arnar Helgi Lárusson proti Islandu - nedostatočný bezbariérový prístup v budovách obce

Právo na súkromný a rodinný život

V doterajších obdobných prípadoch Európsky súd pre ľudské práva („ESĽP“) neuznal uplatniteľnosť Dohovoru a sťažnosti ako zjavne neopodstatnené zamietol. Pre ďalší vývoj ochrany ľudských práv v tejto oblasti sa tak stala veľmi prínosná obsiahla analýza možnosti aplikácie Dohovoru na tento prípad. V súvislosti s bezbariérovosťou ESĽP vychádza z toho, že len vo výnimočných prípadoch nedostatočný prístup do verejných budov a budov prístupných verejnosti ovplyvňuje život sťažovateľov takým spôsobom, že by zasahovali do ich práva na osobný rozvoj a práva nadväzovať a rozvíjať vzťahy s inými ľuďmi a vonkajším svetom. V prípadoch Botta, Zehnalová a Zehnal, Gleisen a Neagu, ktoré sú rozoberané na inom mieste sťažovatelia nepreukázali osobitnú súvislosť medzi nedostatočným prístupom do budovy a ich súkromným životom čo znamenalo, že ESĽP sťažnosti zamietol ako zjavne nepodložené.

Na rozdiel od prípadu Botta (prístup na pláže počas dovolenky) išlo o budovy prevádzkované obcou, v ktorej býval. Kým vo veci Zehnalová a Zehnal sťažovatelia žiadali prístup do 174 budov tak v tomto prípade sťažovateľ identifikovala malý a jasne definovaný počet budov. Kým v prípade Gleisen išlo o prístup do kina pri premietaní jedného konkrétneho filmu tak v tomto prípade išlo o permanentný prístup do budov, kde sa konali akcie, ktoré sa neorganizovali v iných budovách. Sťažovateľ tu teda jasne definoval dve konkrétne verejné budovy, ktoré zrejme zohrávajú dôležitú úlohu v miestnom živote v jeho obci, ktorá má menej ako 20 000 obyvateľov. Na základe toho ESĽP uviedol, že „si uvedomuje dôležitosť umožnenia ľuďom so zdravotným postihnutím plne sa začleniť do spoločnosti a podieľať sa na živote komunity, čo zdôraznila Rada Európy a viedlo to k významnému vývoju európskych a medzinárodných noriem. Ako poznamenal Výbor CRPD bezbariérovosť je predpokladom toho, aby ľudia so zdravotným postihnutím žili nezávisle a mohli sa plne a rovnocenne zúčastňovať na živote spoločnosti. Bez prístupu k fyzickému prostrediu a k iným zariadeniam a službám otvoreným alebo poskytovaným verejnosti by ľudia so zdravotným postihnutím nemali rovnaké príležitosti na účasť v ich komunitách. V tomto kontexte a vzhľadom na okolnosti prípadu je Súd presvedčený, že sporná vec mohla ovplyvniť právo sťažovateľa na osobný rozvoj a právo nadväzovať a rozvíjať vzťahy s inými ľudskými bytosťami a vonkajším svetom. V dôsledku toho predmetná vec patrí do oblasti „súkromného života“ v zmysle článku 8 Dohovoru. Z toho vyplýva, že sa uplatňuje článok 14 spolu s článkom 8.“ Pri posúdení merita veci vychádzal z toho, že efektívne využívanie mnohých práv zdravotne postihnutých osôb chránených Dohovorom  si môže od štátu vyžadovať prijatie rôznych pozitívnych opatrení. Dohovor by sa mal vykladať v súlade s inými pravidlami medzinárodného práva a v prípade zdravotne postihnutých osôb s normami CRPD. Vo všeobecnej poznámke č. 2 Výbor CRPD poznamenal, že neumožnenie prístupu zdravotne postihnutých osôb k zariadeniam a službám prístupným verejnosti by sa malo vnímať v kontexte diskriminácie. Aj samotný ESĽP už judikoval, že existuje európsky a celosvetový konsenzus o potrebe chrániť zdravotne postihnuté osoby pred diskriminačným zaobchádzaním.

Pri posudzovaní tohoto prípadu vychádzal ESĽP z toho, či si vnútroštátne orgány splnili alebo nesplnili svoju pozitívnu povinnosť prijať primerané opatrenia umožňujúce sťažovateľovi uplatňovať si svoje právo na súkromný život na rovnakom základe ako ostatní ľudia. Konkrétne či štát vykonal „nevyhnutné a primerané úpravy“ na uľahčenie prístupu do predmetných budov. Vzhľadom na to, že vnútroštátne súdy sa nezaoberali konkrétnou situáciou sťažovateľa ale prípad rozhodovali z hľadiska možností a aktivít obce, tak ESĽP z ich rozhodnutí nevychádzal. Napriek tomu vzal do úvahy, že obec pri určovaní priorít uprednostnila investície do zlepšenia dostupnosti vzdelávacích a športových zariadení, čo nie je ani svojvoľná a ani neprimeraná stratégia. Preto ESĽP akceptoval, že za danej situácie založenie povinnosti obci prijať ďalšie opatrenia by znamenalo neprimeranú záťaž v kontexte pozitívnych záväzkov v zmysle judikatúry ESĽP. Preto ESĽP došiel k záveru, že sťažovateľ nebol diskriminovaný pri využívaní svojho práva na rešpektovanie súkromného života.