Cînța proti Rumunsku – Obmedzenie styku s dieťaťom z dôvodu psychickej poruchy

Sťažovateľ sa v roku 2007 oženil s X, s ktorou sa zoznámil v psychiatrickej  nemocnici, kde sa obaja liečili. V roku 2014 sa im narodila dcéra, avšak X sa aj s dcérou v roku 2018 odsťahovala od sťažovateľa a požiadala o rozvod. Bránila sťažovateľovi v akýchkoľvek kontaktoch s dcérou, a preto podal návrh na súd na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by sa upravil styk s dcérou počas rozvodového konania.

X súhlasila so stykom sťažovateľa iba v utorok a štvrtok na verejných miestach a v jej prítomnosti, pretože sa bála o dcéru, ku ktorej sa nesprával ako otec, pretože trpel paranoidnou schizofréniou. Prvostupňový súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s psychiatrickými záznamami rodičov, výsluchmi účastníkov a svedkov ako aj dcéry za zatvorenými dverami. Na základe toho v zásade vyhovel návrhu X a rozhodol o práve sťažovateľa na styk s dcérou v utorok a štvrtok od 18.00 do 20.00 na verejných miestach a v prítomnosti matky. Odvolal sa na „lekárske dôkazy v spise, ktoré odhaľujú chronické duševné ochorenie žalobcu.“ Sťažovateľ sa odvolal a psychiatrická nemocnica, kde sa manželia liečili, informovala súd, že v posledných dvoch rokoch sťažovateľ užíval lieky a nemal žiadnu psychiatrickú dekompenzáciu spôsobenú jeho chorobou. Krajský súd odvolanie zamietol, pričom zdôraznil, že styk otca s dcérou „bol obmedzený len dočasne z dôvodu jeho aktuálneho zdravotného stavu a postoja k dieťaťu a matke.“

            Sťažovateľ namietal porušenie čl. 8 Dohovoru (právo na rodinný život) z dôvodu, že dvojhodinové stretnutia vo večerných hodinách, keď je dieťa unavené a v prítomnosti sťažovateľky neumožňujú, aby nadviazal s dcérou rodičovský vzťah a čl. 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie) v spojení s čl. 8 Dohovoru pretože bol pri rozhodovaní súdu diskriminovaný z dôvodu jeho duševnej choroby.

Argumenty účastníkov:

            Sťažovateľ namietal, že dvojhodinové stretnutie dva krát týždenne vo večerných hodinách v prítomnosti matky  sa vždy končili hádkou s manželkou v súvislosti s rozvodom a takáto úprava styku nielenže neupevňovala vzájomný vzťah s dcérou ale negatívne pôsobila na duševné zdravie dieťaťa aj jeho. K takejto úprave došlo preto, že bol vzhľadom na svoju duševnú chorobu považovaný za prirodzené nebezpečenstvo pre svoje dieťa, bez akékoľvek hodnotenia konkrétnej situácie, vývoja jeho choroby alebo jej symptónov. Tým bol znevýhodnený oproti rodičom, ktorí netrpeli duševnou chorobou.

            Vláda tvrdila, že súd nevzal do úvahy len duševnú chorobu ale rozhodol na základe svedeckých výpovedí predovšetkým pre jeho agresívne správanie. Hlavným dôvodom bol najlepší záujem dieťaťa berúc do úvahy emocionálny stav sťažovateľa, jeho fyzickú a psychickú agresivitu voči manželke, jeho nevyvážené správanie a konfliktné prostredie, ktoré vytvára rozvodové konanie.