Európsky súd pre ľudské práva z 8.12.1999 - Strana slobody a demokracie (ÖZDEP) c. Turecko

Tento prípad sa podľa stanoviska vlády odlišoval od iných v tom, že na rozdiel od týchto politických strán nebolo cieľom ÖZDEP podrobiť sa pravidlám demokratického konania, ale rozdeliť krajinu pri podpore jednej časti obyvateľstva a tiež schvaľovaním boja vedeného teroristickými organizáciami.

Podľa názoru Ústavného súdu program ÖZDEP vychádza z myšlienky, že v Turecku existuje osobitný kurdský národ s vlastnou kultúrou a jazykom; Kurdi v ňom boli vykreslení ako utlačovaný národ, ktorého demokratické práva sú úplne ignorované. ÖZDEP požadovala právo na sebaurčenie Kurdov a podporovala právo na vedenie "vojny za nezávislosť". Jej postoj bol porovnateľný s postojom teroristických skupín a sám o sebe predstavoval výzvu k povstaniu, čo oprávňovalo vydať rozhodnutie o rozpustení strany.

Súd po vykonaní analýzy však nenašiel v programe ÖZDEP nič, čo by mohlo byť považované za výzvu k násiliu, povstaniu alebo akejkoľvek inej forme odmietnutia demokratických princípov, čo je dôležitý fakt, ktorý sa musí vziať do úvahy (pozri Okcuoglu proti Turecku, 1999). Naopak, program zdôrazňuje nevyhnutnosť realizovať navrhnutý politický zámer pri rešpektovaní demokratických pravidiel. Je v ňom napríklad to, že ÖZDEP "predpokladá vytvorenie demokratického zhromaždenia zloženého zo zástupcov ľudu, volených všeobecným hlasovaním", a že je stúpencom "pokojného a demokratického riešenia kurdského problému a pri striktnom aplikovaní medzinárodných noriem, ako je Helsinský záverečný akt, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Všeobecná deklarácia ľudských práv". Podľa vlády však táto strana "otvorene podporuje ozbrojený boj, najmä keď prehlasuje: "ÖZDEP podporuje spravodlivý a legitímny boj vedený národmi za ich nezávislosť a slobodu. Je s týmto bojom solidárna". Súd v tejto vete videl ohlásenie zámeru ÖZDEP uplatňovať určité politické požiadavky, ale nevidel v nich žiadne podnecovanie k použitiu sily alebo k nerešpektovaniu pravidiel demokracie. Z tohoto pohľadu sa inkriminovaná pasáž vôbec nelíši od pasáží, ktoré sú uvedené v programoch niektorých politických zoskupení činných v iných členských štátoch Rady Európy.

Súd ďalej uviedol, že inkriminované pasáže programu ÖZDEP, aj keď sú kritické a vznášajú požiadavky, nespochybňujú rešpektovanie princípov a pravidiel demokracie. Vzal do úvahy aj okolnosti, súvisiace s prípadom, najmä ťažkosti spojené s bojom proti terorizmu (pozri okrem iných Zjednotená komunistická strana Turecka a ostatní proti Turecku). Vláda v tejto súvislosti tvrdila, že ÖZDEP nesie časť zodpovednosti za problémy, ktoré prináša terorizmus v Turecku.

Nevysvetlila však, ako by sa to mohlo stať, keď ÖZDEP nemala takmer čas rozvinúť ani najmenšiu významnú akciu: v októbri 1992 bola založená, v januári 1993 bol podaný návrh na jej rozpustenie, v apríli 1993 sa sama rozpustila a v júli ju rozpustil Ústavný súd. Ak nejaké nebezpečenstvo existovalo, mohlo maximálne vyplynúť z jej programu, ale ani tu vláda presvedčivo nedokázala, ako inkriminované pasáže, napriek deklarovanej oddanosti demokracii a pokojným riešeniam, by mohli byť považované za zostrujúce terorizmus. Súd dospel k záveru, že rozpustenie ÖZDEP bolo neprimerané sledovanému cieľu a nebolo ani nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, čím bol porušený článok 11 Európskeho dohovoru.