Glor proti Švajčiarsku – Daň za nespôsobilosť slúžiť v armáde

Sťažovateľ bol v roku 1997 vyhlásený vojenským lekárom za nespôsobilého vykonávať vojenskú službu, pretože trpel cukrovkou 1. typu (diabetes mellitus). V roku 2001 mu daňový úrad zaslal príkaz na zaplatenie osobitnej dane za rok 2000 vo výške 477 EUR z dôvodu, že Švajčiari, ktorí netrpia „závažným“ zdravotným postihnutím, musia zaplatiť daň, aby mohli byť oslobodení od vojenskej služby. Za „závažné“ sa považuje také, ak je stupeň fyzického alebo duševného postihnutia aspoň 40 %. Sťažovateľ sa podrobil vyšetreniu v Univerzitnej nemocnici v Zürichu, ktorá zistila (neskôr to potvrdil aj vojenský lekár), že stupeň jeho ochorenia nedosahuje 40 %. Daňový úrad na základe toho potvrdil svoje pôvodné rozhodnutie. Sťažovateľ podal správnu žalobu, ktorú federálny súd zamietol.

Sťažovateľ namietol porušenie čl. 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie) v spojení s čl. 8 Dohovoru (právo na súkromie), pretože mu bolo (napriek jeho ochote) zabránené vykonávať vojenskú službu a namiesto toho bol povinný zaplatiť daň za oslobodenie od výkonu vojenskej služby, pretože jeho zdravotné postihnutie nepovažovali príslušné orgány za „závažné“.

Argumenty účastníkov:

Sťažovateľ namietal diskrimináciu z dôvodu, že na rozdiel od osôb odmietajúcich výkon vojenskej služby z dôvodu výhrady svedomia museli osoby oslobodené od výkonu vojenskej služby z dôvodu zdravotného postihnutia zaplatiť daň. Považoval ďalej za nespravodlivé, že sa s osobami so zdravotným postihnutím zaobchádzalo rozdielne v závislosti od stupňa zdravotného postihnutia. Poukázal aj na to, že za posledných 15 rokov švajčiarska armáda znížila svoje stavy o viac ako 50 %, pretože stále viac mužov bolo vyhlásených za nespôsobilých vykonávať vojenskú službu z dôvodu ľahkého zdravotného postihnutia, a to aj napriek tomu, že boli ochotní vykonávať vojenskú službu a namiesto toho ich nútili platiť daň z príjmov, ktoré (príjmy) boli spravidla nižšie ako v prípade úplne zdravých osôb.

Vláda namietala, že sťažovateľ netrpel zdravotným postihnutím ale chorobou. Jeho zdravotný stav síce netreba podceňovať ale reálne neexistovala priama súvislosť medzi dotknutým opatrením a súkromným životom sťažovateľa, a preto je čl. 8 Dohovoru neuplatniteľný. Osoby, ktoré odmietli vykonávať vojenskú službu z dôvodu výhrady svedomia museli namiesto platenia dane vykonávať civilnú službu. Zákaz diskriminácie zdravotne postihnutých osôb by sa mal týkať len tých, ktorým z tohoto  dôvodu hrozilo riziko stigmatizácie, očierňovania a vylučovania zo spoločnosti. Podľa názoru vlády sťažovateľovi takéto riziko nehrozilo, keďže mal len mierne problémy v každodennom živote. Odstránením diskriminácie medzi osobami s rôznym stupňom zdravotného postihnutia a oslobodením všetkých od platenia dane by zasa došlo k diskriminácii s osobami, ktoré museli vykonať povinnú vojenskú službu.