Guberina proti Chorvátsku – daňové úľavy pre zabezpečenie potrieb zdravotného postihnutia
Sťažovateľ vlastnil byt na treťom poschodí obytného domu v Záhrebe, kde býval s manželkou a dvomi deťmi. Tretie dieťa sa narodilo s nevyliečiteľnou detskou mozgovou obrnou, ťažkou mentálnou retardáciou a epilepsiou. Vzhľadom na to, že v obytnom dome nebol výťah a pre starostlivosť o zdravotne postihnuté dieťa nebol vyhovujúci, rozhodol sa sťažovateľ byt predať a kúpiť si vyhovujúci dom v Samobore. Požiadal daňový úrad o oslobodenie od dane za kúpu tohoto domu z dôvodu zabezpečenia potrieb zdravotne postihnutého dieťaťa. Daňový úrad mu nevyhovel a nariadil mu zaplatiť daň vo výške 112 500 EUR, pretože zákon neumožňoval oslobodenie dane osobám, ktoré majú, resp. mali inú nehnuteľnosť uspokojujúcu ich potreby bývania. Toto rozhodnutie napadol správnou žalobou na Najvyšší správny súd z dôvodu, že príslušné daňové orgány ignorovali jeho špecifickú situáciu spôsobenú starostlivosťou o zdravotne postihnuté dieťa. Súd však jeho žalobe nevyhovel z dôvodu, že byt, ktorý predal, bol „vybavený základnou infraštruktúrou a napĺňal hygienické a technické požiadavky.“ Následne sa aj ústavný súd stotožnil s uvedenými argumentami.
Sťažovateľ namietal porušenie článku 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie) v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru (právo na pokojné užívanie majetku) z dôvodu diskriminačného a nespravodlivého uplatňovania vnútroštátnych právnych predpisov.
Argumenty účastníkov:
Sťažovateľ namietal, že vnútroštátne orgány stanovili jeho daňovú povinnosť na základe nejasného a nepredvídateľného právneho predpisu bez zohľadnenia konkrétnych okolností jeho prípadu. Neprispôsobili jeho aplikáciu na osobitné potreby zdravotne postihnutých osôb, čím diskriminačne zaobchádzali odlišne s ľuďmi, ktorí boli vo výrazne rôznom postavení. Pri ukladaní povinnosti zaplatiť daň vychádzali výlučne z posúdenia kvality pred tým vlastnenej nehnuteľnosti. Nezohľadnili potrebu výťahu ako nevyhnutnej potreby pre starostlivosť o zdravotne postihnuté dieťa.
Vláda uznala, že bolo zasiahnuté do vlastníckych práv sťažovateľa, avšak zákonným spôsobom s legitímnym cieľom. Príslušné orgány nemali zákonnú právomoc pre zhodnotenie špecifických potrieb na bývanie. Nedošlo ani k diskriminačnému konaniu, pretože účelom oslobodenia od dane bola ochrana finančne znevýhodnených občanov a štát nemohol riešiť potreby všetkých zraniteľných osôb. Zdravotne postihnuté osoby mali iné daňové zvýhodnenia pri zdaňovaní príjmov či zdravotných služieb.
Vedľajší účastníci zdôraznili rôznosť pojmov „dostupnosť“ a „primerané prispôsobenie“ používaných v Dohovore OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Kým prvý zabezpečoval bezbariérový prístup tak druhý bol zameraný na napĺňanie osobitných potrieb konkrétnej zdravotne postihnutej osoby. Zdôraznili, že medzinárodné mechanizmy v oblasti ochrany ľudských práv čoraz viac vyzývajú štáty na prijatie pozitívnych opatrení pre zabezpečenie sprístupnenia bývania pre zdravotne postihnuté osoby.