Jivan proti Rumunsku – strata autonómie a neposkytnutie osobného asistenta

Sťažovateľovi vo veku 85 rokov v roku 2015 amputovali nohu a trpel aj viacerými zdravotnými ťažkosťami, ako sú šedý zákal, strata sluchu a inkontencia. Postupne mu na pohyb už nepostačoval ani invalidný vozík a bol pripútaný na lôžko. V každodenných činnostiach mu pomáhal syn a okrem neho nemal žiadnu inú blízku osobu, ktorá by sa o neho postarala. V priebehu roka 2017 príslušné orgány posudzovali životné podmienky a zdravotný stav sťažovateľa. Napokon Komisia pre hodnotenie osôb so zdravotným postihnutím vydala rozhodnutie, že sťažovateľ má strednú úroveň zdravotného postihnutia a nepotrebuje permanentné opatrovateľstvo, a teda nemá ani nárok na tzv. osobného asistenta. Sťažovateľ rozhodnutie Komisie napadol na súde, ktorý jeho žalobe vyhovel. Proti tomuto rozhodnutiu sa však odvolala Komisia, a zároveň konečný súd jej vyhovel a potvrdil rozhodnutie Komisie, že sťažovateľ nepotrebuje pomoc osobného asistenta.

Sťažovateľ namietal porušenie čl. 8 Dohovoru (právo na súkromný a rodinný život) tým, že mu nebolo priznané právo na osobného asistenta čo ho zbavilo jeho autonómie a prístupu k vonkajšiemu svetu a viedlo k jeho nútenej izolácii.

Argumenty účastníkov:

Sťažovateľ tvrdil, že príslušné vnútroštátne orgány nevykonali komplexné posúdenie jeho prípadu a nevyhodnotili všetky jeho zdravotné a sociálne ťažkosti vo výslednom negatívnom efekte.

Vláda oponovala tým, že hodnotenie stupňa zdravotného postihnutia je zložitý proces, ktorý príslušné orgány v prípade sťažovateľa vykonali v súlade s platnou legislatívou. V rámci zásady subsidiarity, by ESĽP nemal spochybňovať zistenia vnútroštátnych súdov.