Molly Mc Intyre proti Spojenému kráľovstvu - odmienutie inštalácie výťahu v škole pre zdravotne postihnutého

Sťažovateľka trpí svalovou dystrofiou. Príslušný školský úrad (ďalej „LEA“) preskúmal v roku 1991 možnosti jej umiestnenia do vhodnej základnej školy. Okrem iného konštatoval, že „má ťažkosti pri chôdzi po schodoch a zrejme sa postupne stane menej mobilnou.“ Rodičia sa rozhodli, že bude navštevovať bežnú verejnú školu v zhode so všeobecne uznávaným názorom, aby tam, kde je to možné sa zdravotne postihnuté deti vzdelávali spolu so zdravými deťmi. V roku 1993 sa sťažovateľke zdravotný stav zhoršil a musela čoraz častejšie používať invalidný vozík, čo jej spôsobovalo ťažkosti pri výstupe po schodoch na prvé poschodie, kde prebiehalo vyučovanie. Sťažovateľka opakované žiadala inštaláciu výťahu, ktorá by si podľa výpočtov LEA vyžiadala náklady vo výške 47 376 Libier. Škola preložila sťažovateľkinu vyučovaciu miestnosť na prízemie avšak na prvom poschodí bola knižnica a tzv. vedecká miestnosť, v ktorej sa konala jedna vyučovacia hodina za týždeň. Na základe toho LEA rozhodla, že žiadosti o inštalovanie výťahu nevyhovie. Sťažovateľka podala žalobu na súdne preskúmanie tohoto rozhodnutia, ktorú prvostupňový aj odvolací súd zamietli z dôvodu, že rozhodnutie LEA nemožno považovať za nerozumné.

Sťažovateľka namietala, že nenainštalovaním výťahu v škole, ktorú navštevovala jej bolo zabránené využívať právo na vzdelanie chránené čl. 2 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru a bola diskriminovaná na základe jej zdravotného postihnutia v zmysle čl. 14 Dohovoru.

Argumenty účastníkov
Sťažovateľka pripustila, že LEA a škola sa usilovali zlepšiť jej podmienky pre vyučovanie ale podľa nej je kľúčovou otázkou to, že nezískala relevantné vzdelanie kvôli chýbajúcemu výťahu v škole. Neakceptovala tvrdenie vlády, že narušenie jej vzdelávania bolo len minimálne.

Vláda akceptovala, že súčasťou práva na vzdelanie je aj efektívny prístup k nemu. Tvrdila, že hoci nemala voľný prístup do každej miestnosti v škole tak jej vzdelávanie bolo efektívne. Dohovor  právo na vzdelanie nechápe ako absolútne právo na čo najefektívnejšie vzdelávanie. Domnievala sa, že v tomto prípade bola nájdená spravodlivá rovnováha medzi potrebami žiakov so zdravotným postihnutím, želaniami rodičov, záujmami ostatných žiakov a možnosťami verejných zdrojov.