Nagy proti Maďarsku – Odobratie invalidného dôchodku v dôsledku retroaktívnej zmeny zákona

Sťažovateľka bola od roku 1975 do roku 1997 zamestnaná a odvádzala zákonné odvody do systému sociálneho zabezpečenia. Na základe žiadosti z dôvodu 67 % straty pracovnej spôsobilosti pre rôzne ochorenia jej bol v roku 2001 priznaný invalidný dôchodok. V roku 2008 sa zmenila zákonná úprava metodiky poškodenia zdravia v kontexte spôsobilosti vykonávania pracovnej činnosti. Podľa novej metodiky bol stupeň invalidity sťažovateľky ohodnotený na 40 % a od februára 2010 jej bol odňatý nárok na invalidný dôchodok. Toto rozhodnutie potvrdil aj druhostupňový orgán dôchodkového poistenia. Sťažovateľka podala proti týmto rozhodnutiam žalobu na pracovný súd, ktorý poveril súdneho znalca zistením dôvodov rozdielu v bodových hodnoteniach. Súdny znalec potvrdil správnosť výpočtu v oboch prípadoch a konštatoval, že zdravotný stav sťažovateľky sa nezmenil a dôvodom rozdielu bola zmenená metodika výpočtu stupňa invalidity, a preto rozhodnutia orgánov zdravotného poistenia pracovný súd potvrdil. V roku 2012 bol opäť prepočítaný stupeň invalidity, ktorý vyšiel na 50 % a táto hodnota znovu oprávňovala sťažovateľku poberať invalidný dôchodok.

Sťažovateľka namietala porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru (právo na pokojné užívanie majetku) z dôvodu straty zdroja príjmu zabezpečeného invalidným dôchodkom len na základe novelizovanej právnej úpravy bez toho, aby sa jej zdravotný stav zlepšil.

Argumenty účastníkov:

Sťažovateľka uvádzala, že v rokoch 2001 až 2010 mala „užívanie“ vo forme už existujúceho peňažného majetku (konkrétne invalidného dôchodku), a tým nadobudla vymáhateľný nárok na invalidný dôchodok, a teda mala legitímne očakávanie v zmysle judikatúry ESĽP. Jej zdravotný stav sa nezlepšil ale na základe novej právnej úpravy jeho užívania aj do budúcnosti prestala spĺňať podmienky na získanie invalidného dôchodku. Teda invalidný dôchodok jej bol odňatý na základe kváziretroaktívnej právnej úpravy, pričom vláda neuviedla žiadny legitímny cieľ tejto novej právnej úpravy, ktorým došlo k zásahu do jej práva na pokojné užívanie majetku.

Vláda tvrdila, že sťažnosť je nezlučiteľná ratione materiae s Dohovorom, pretože legitímne očakávanie sťažovateľka stratila odňatím jej nároku na invalidný dôchodok v roku 2010. Rozšírenie pojmu legitímneho očakávania v zmysle názoru sťažovateľky by bolo v rozpore s judikatúrou ESĽP a znamenalo by nadmerné finančné bremeno pre zmluvné štáty. Vláda varovala ESĽP pred tým, aby sa nestal tvorcom nezávislého európskeho sociálneho zákona na nedefinovanom základe a bez záruky bŕzd a protiváh existujúcich vo vnútroštátnej legislatíve. Právna úprava ex post facto je typická pre každý systém sociálneho zabezpečenia, kde sa jeho dávky posudzujú podľa zákona platného v čase rozhodovania o nároku. Bolo by nerozumné očakávať, že systém sa bude vzťahovať na každého komu už raz vznikol nárok na dávku sociálneho zabezpečenia bez ohľadu na možnú stratu takéhoto nároku v budúcnosti. To by znamenalo veľkú a nadmernú záťaž pre systémy členských štátov Rady Európy.

Európska konfederácia odborových zväzov v postavení vedľajšieho účastníka poskytla rozsiahlu analýzu príslušných medzinárodných dokumentov a podľa nej prevažná väčšina členských štátov Rady Európy akceptuje systém ochrany pred rizikom invalidity a tak v tejto oblasti vznikol európsky konsenzus. Vecná pôsobnosť čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru by mala zahŕňať aj právo na sociálne zabezpečenie vo všeobecnosti a osobitne právo na dávky v invalidite.