Ústavný súd SR z 23.8.2012 - Zmysel a účel reštitučného zákonodarstva

Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu zaviazaný vydať a navrátiť Rímskokatolíckej cirkvi nehnuteľný majetok špecifikovaný vo výroku označeného rozsudku podľa ustanovení zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Krajský súd rozsudkom rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil a v časti náhrady trov konania účastníkov rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom krajského súdu bolo vo veci súčasne pripustené dovolanie, ktoré však najvyšší súd rozsudkom zamietol. 

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta záver najvyššieho súdu, že rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období rozhodnom na zmiernenie majetkových krívd podľa zákona o navrátení vlastníctva a bola vlastníkom aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomskú arcidiecézu alebo na iný zahraničný subjekt rímskokatolíckej cirkvi, pretože toto tvrdenie popiera existenciu právnej subjektivity samostatných cirkevných subjektov danej im kanonickým právom poukazujúc na to, že v žiadnom reštitučnom spore žalobca nepredložil právne relevantný dôkaz o tom, že na neho prešiel majetok z pôvodného pozemno-knižného vlastníka Ostrihomského arcibiskupstva, ktorý do dnešného dňa ako samostatný cirkevný právny subjekt nezanikol. Tento záver všeobecných súdov podľa sťažovateľa ďalej „popiera existenciu právnej úpravy nadobúdania vlastníctva, ktoré platilo po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 v bývalej ČSR, a to Pozemkovoknižný poriadok, vydaný nariadením Ministra spravodlivosti zo dňa 15. 12. 1855, podľa ktorého na nadobudnutie, zmenu alebo zánik vlastníckych práv k nehnuteľnostiam bola nevyhnutná intabulácia, t. j. vklad do pozemkovej knihy“.