Dedenie

Žalobca ako zákonný dedič spochybnil pravosť holografného závetu, z ktorého žalovaná vyvodzovala postavenie jedinej závetnej dedičky, a podal žalobu na určenie neplatnosti závetu. Všeobecné súdy po znaleckom dokazovaní uzavreli, že podpis poručiteľa je pravý, no pre nedostatok porovnávacích vzoriek nebolo možné potvrdiť autorstvo textu a žalobu zamietli pre neunesenie dôkazného bremena, čo potvrdil aj dovolací súd.

Najvyšší súd sa zaoberal otázkou právneho posúdenia, kedy poručiteľ vydedil svoje deti – žalobkyne, čo odôvodnil tým, že sa počas 22 rokov o neho vôbec nezaujímali. Žalobkyne sa domáhali vyslovenia neplatnosti závetu.

Generálny prokurátor SR podal dovolanie proti uzneseniu okresného súdu, ktorým notárka ako súdna komisárka schválila úkon matky spočívajúci v odmietnutí dedičstva v mene maloletej po poručiteľovi bez riadneho zistenia skutočného stavu veci; notárka totiž pracovala len s neurčitým údajom o „pasívach cca 50 000 €“, pričom až následné uznesenie vykonalo súpis, pri ktorom bola zistená čistá hodnota majetku 58 945,75 € a dedičstvo bolo potvrdené štátu ako odúmrť.

Žalobca sa domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom polovice rodinného domu, ktorý postavil po dohode so svojím nevlastným bratom. Dom bol postavený ako dvojdom s dvoma samostatnými bytmi, ktoré bratia so svojimi rodinami dlhodobo užívali oddelene. Po smrti žalobcu jeho dedičky zistili, že v katastri je ako vlastník zapísaný len nevlastný brat, a preto sa domáhali, aby polovica domu bola zaradená do dedičstva.

Medzi poručiteľkou a žalovaným (dedičom) bola podpísaná kúpna zmluva, podľa ktorej poručiteľka odpredala nehnuteľnosti žalovanému a jeho manželke. Kúpnu zmluvu za poručiteľku podpísala manželka žalovaného. Uvedené bolo v konaní posudzované z pohľadu zavrhnutia hodného konania dediča počas života poručiteľky.